I. Lost audience (Stratené publikum)

Who am I without feeling you

breathing close to me,

Who am I without sensing your presence

just few steps away?

Who am I without the danger

of you touching me

and looking me straight in the eye?

Who am I without the excitement,

or even the anxious feeling

created through your expected presence?

***

excerpt from poem ´Lost audience´, written in spring 2020

(EN) Lost audience is a poem written in spring 2020, during the very first lockdown of the global corona-pandemic. It was a time when I was graduating my music studies. Here is an introduction of the programme notes I wrote about my graduation video-performance in two parts:

“The programme of my final master presentation consists of two parts – Part I: LOST AUDIENCE and Part II: SOLITUDE OF THE BODY. This video-performance in two parts was born out of my urge to transform the recent “corona quarantine situation” and the consequences it has had, including the cancelations of all public performances and concerts – and therefore also the final recitals of music and performance arts students, into something valuable to me and meaningful to those who will listen. It is a reflection on being a musician and a performer, looking from perspectives of vulnerability, loneliness and fragility of us as performers and as human beings. It questions what is a musical performance and how can it live without the physical presence of its audience. I have been reflecting on these feelings and questions through chosen musical pieces and through my poetry and text. The chosen music and a selection of my poems have a close relation: musical passages are like words, phrases like verses, both capturing a specific mood and embodying variety of feelings and emotions. Both the chosen music and the selected poems are intimate, mostly involving only one performer and one narrator.“

(SK) Stratené publikum, v anglickom origináli “Lost audience“, je báseň, ktorú som napísala na jar 2020, počas prvého “lockdown-u” svetovej korona-pandémie. V tom čase som končila svoje magisterské štúdiá na konzervatóriu v Haagu. Tu je úryvok z textu programu, ktorý som napísala k video-predstaveniu:

“Program mojej záverečnej magisterskej prezentácie pozostáva z dvoch častí: Časť I: STRATENÉ PUBLIKUM a Časť II: SAMOTA TELA. Toto video-predstavenie sa zrodilo z mojej túžby pretvoriť nedávnu, a stáleprítomnú, „korona-situáciu a karanténu” a jej dôsledky, ktoré zahŕňajú okrem iného aj zrušenie všetkých verejných predstavení a koncertov – a tým pádom aj zrušenie všetkých záverečných recitálov študentov hudby a iných performatívnych umení – na niečo, čo by malo zmysel pre mňa samotnú a zároveň na niečo zmysluplné a hodnotné pre tých, ktorí budú toto predstavenie pozerať a počúvať. Je to moja osobná reflexia toho, čo znamená byť hudobníkom a umelcom-interpretom, z perspektív zraniteľnosti, samoty a krehkosti nás ako umelcov a zároveň nás ako ľudských bytostí, a reflexia toho, čo vlastne hudobné predstavenie znamená a ako môže existovať bez fyzickej prítomnosti publika. Tieto pocity a otázky skúmam cez vybrané hudobné diela a cez moju poéziu a text. Hudba a básne sú úzko prepojené: hudobné pasáže a motívy môžeme vnímať ako slová, frázy ako verše, pričom oboje zachytávajú špecifickú atmosféru a stelesňujú rôznorodosť pocitov a emócií. Oboje sú veľmi intímne, napísane prevažne iba pre jedného hudobníka, či jedného rozprávača.”